Nazreli sme za múry najstráženejšej väznice na Slovensku

Zdroj: TASR

Zuzana Gálisová

18. 2. 2016, 19:43

Tresty si tu odpykávajú muži už 160 rokov.

Kedysi gotický hrad, neskôr kláštor či koncentračný tábor. Dnes miesto pre zločincov. Ilavská väznica píše svoju históriu už 160 rokov.

Dlhé chodby s historickými klenbami, miestami ponurá atmosféra, špecifická vôňa a všade mreže. Len málokto nazrie aj na druhú stranu múrov. Stredovek tu pritom dýcha na každom kroku. Pred zrakmi verejnosti však ostáva schovaný.

V Ilave si odpykávajú tresty zločinci, ktorí spáchali rôzne činy. Od opakovaných krádeží, cez drogy, lúpežné prepadnutia, rukojemnícke drámy až po úkladné vraždy. Kedysi vraj boli tresty horšie. Bežne tu bili palicou, uväzovali na kôl a mnohí väzni tu dokonca našli aj svoj koniec.

Za najznámejším útekom z dnes najprísnejšie stráženej väznice stojí Jozef Roháč, prezývaný Potkan, ktorému sa podarilo ujsť v 90. rokoch.

Zdroj: TV Markíza

Dnes je kapacita ilavskej väznice približne 750 miest. V Bastione, v časti, ktorú zrekonštruovali, zvýšili kapacitu o ďalších 58 miest. „Prešli sme z celového systému na izbový. Už počítame perspektívne so štyrmi štvorcovými metrami na jedného ubytovaného odsúdeného," vysvetlil vedúci oddelenia logistiky ilavskej väznice Jozef Toman.

Ako sa žije v ilavskej väznici?

Budíček pred šiestou, raňajky, niekto odchádza do školy, niekto do práce. Pracovať je povinnosť. Aj tí najťažší väzni šijú topánky, balia sklo, vyrábajú nábytok.

„Trojkári samozrejme áno a sú to dobrí pracovníci, majú dlhé tresty, potrebujú pracovať, aby im to ubiehalo," tvrdí riaditeľ ilavskej väznice Marian Nosáľ.

Čo odpracujú, za to dostanú plácu. Za dobrú výplatu tu považujú 170 eur

Z toho väzni platia trovy výkonu trestu, škody, ktoré spôsobili či záväzky voči rodine a dostávajú vreckové. To väčšinou utrácajú v bufete.

Umývadlo priamo na cele, sprcha spoločná, teplá voda dvakrát do týždňa. Pre pracujúcich v prašnom prostredí, každý deň.

Knižnica, vlastný časopis, hrnčiarska dielňa či chov zvierat. Pre odsúdených to znamená relax a čas mimo väzenskej reality. „Trošku ináč ide čas, človek sa ani necíti akože je vo väzení," povedal nám Peter, ktorý si odpykáva trest za drogy.

Nie každý môže byť na cele sám či v spoločnosti troch - štyroch spoluväzňov. V niektorých celách ich je aj 30. A vraj je jednoduchšie s nimi vychádzať. „Že sme partia, jedno s druhým, v pohode, ale kamarátstvo je moc silné slovo," tvrdí Tomáš, ktorý je odsúdený za vraždu.

Spoza týchto mreží sa na slobodu ide s veľkým očakávaním, no po dlhých odsedených rokoch i ťažko. Niektorí sa po čase vrátia, tým, pre ktorých bol tunajší pobyt ponaučením, ostáva voľnosť nastálo. „Pokiaľ človek chce, dá sa aj od tej nuly a dá sa na tú správnu cestu," dodáva Richard, ktorý sedí v Ilave za lúpežné prepadnutie.

Podľa historika z Trenčianskeho múzea Miroslava Tomana je dnešný komplex budov Ústavu na výkon trestu odňatia slobody a Ústavu na výkon väzby v Ilave väzením už 160 rokov, história budov však siaha hlboko do stredoveku.

„Ilavský hrad založil pravdepodobne rád templárov v 12. alebo v 13. storočí. Prvá zmienka o Ilavskom hrade je z roku 1437. Najznámejšími majiteľmi hradu boli Ostrošičovci v 16. storočí a Königseggovci v 18. storočí, za ktorých bol Ilavský hrad rozdelený na dve časti. Z jednej sa stal kláštor, v spodnom hrade bol kaštieľ,“ priblížil Toman s tým, že v roku 1856 predali Königseggovci za 80-zlatých zlatých celý komplex budov Uhorskému štátu. Ten v Ilave riadil väznicu, ktorá tu sídli dodnes.